Pestovaniu mäsožravých rastlín sa venujem od roku 1993. Všetko to začalo, keď mi otec priniesol z Univerzity Komenského, kde vtedy pracoval od kolegu prvú mucholapku (Dionaea muscipula). Snažil som sa jej vtedy, podľa inštrukcii od ocovho kolegu, vytvoriť čo najideálnejšie prostredie. O internete sa mi vtedy ešte ani nesnívalo, takže každá informácia bola mimoriadne cenná. Prvý “skleníček“ pre moju mucholapku bol guľatý plastový chlebník, ktorý som umiestnil na parapetu južného okna. Rastline sa veľmi dobre darilo a povzbudený týmto úspechom som navštívil výstavu Flora vtedy ešte na Zimnom štadióne. Až takmer pri východe som narazil na jeden stánok, kde dvaja študenti predávali rôzne rastliny a mimo iné aj zopár mäsožraviek. Moja zbierka sa po Flóre rozrástla o Drosera binata a mladú Sarracenia purpurea.
Neskôr som si zado
vážil aj Drosera capillaris a Drosera capensis a moja oknová kultúra sa začala rozširovať, no chlebník ešte stále postačoval. Vtedy začali aj moje prvé experimenty s množením mäsožraviek. Pomocou listových rezkov sa mi podarilo namnožiť D. capensis a D. binata, experimentovanie so Sarraceniou skončilo vždy neúspešne.
Ďalším významným zlomom v mojej záľube bolo získanie knižky Mäsožravé rostliny od Miloslava Studničku. Kniha sa stala mojou bibliou a veľkým zdrojom nových informácií a krásnych fotografií. Ako som už písal, treba si uvedomiť, že vtedy nebol žiaden internet a „vygooglenie“ si fotografie nejakého druhu bola fikcia na úrovni románov Julesa Verna.
Časom sa okno v mojej izbe začalo zapĺňať a k chlebníku pribudli už aj dve akvária. V tomto období som tiež zaznamenal moje prvé stretnutie s mäsožravou rastlinou vo voľnej prírode. Jednalo sa o druh Pinguicula vulgaris v Demänovskej doline pri Liptovskom Mikuláši odkiaľ pochádzal môj starý otec a kde máme chalupu. Lokalita bola a stále je iba necelých 100 metrov od nej, takže som tam trávil pozorovaním množstvo času. 
Ďalším dôležitým zlomom bolo opätovné nakontaktovanie sa na ocovho bývalého kolegu, od ktorého som mal svoju prvú mucholapku. Bol to pán doktor Blanárik, ktorý už vtedy bol veľmi úspešným pestovateľom a priekopníkom laboratórneho množenia rastlín technikou in-vitro. Toto stretnutie sa časom ukázalo ako zlomové. Ponúkol mi priestor v skleníkoch Výskumného ústavu v Bratislavskej Rači, kde vtedy pôsobil a možnosť starať sa o jeho zbierku, ktorá však vtedy pozostávala z necelých 10 druhov. In vitro však stále kultivoval druhy ako Drosera rotundifolia, D. adelaea, D. prolifera, Nepentehs madagascariensis a Pinguicula esseriana. Poskytol mi štyri čísla časopisu Drosera, vtedy už bohužiaľ zaniknutého prvého združenia pestovateľov mäsožravých rastlín na Slovensku, ktorého bol pán Blanárik predsedom. Taktiež mi dal tri výtlačky časopisu PEL-MEL o masožravých rostlinách z roku 1991 a 1992, ktoré boli na tú dobu mimoriadne kvalitné a plné veľmi užitočných článkov.
V roku 1997 som navštívil prvú zbierku mäsožravých rastlín. Bolo to v Českých Budějoviciach u pána Reidla. V jeho zaujímavo riešenom skleníku som opäť uvidel množstvo pre mňa vtedy nových druhov. Pochválil sa mi vtedy napr. čerstvým prírastkom do jeho zbierky rosičkou Drosera regia. Po tejto návšteve som si priniesol do skleníkov prvé trpasličie rosičky ako aj krčiažníky N. gracilis, N. coccicaulis a N. rafflesiana.
Po 3 rokoch v skleníkoch v Rači pán Blanárik dostal ponuku pôsobiť na záhradníckej škole v Piešťanoch. Tým pádom sa musela aj moja vtedy už pomerne rozšírená zbierka rátajúca okolo 40 druhov presťahovať do nových priestorov. Skleníky to boli mimoriadne veľkolepé, no cesta z Bratislavy do Piešťan bola predsa len dlhá na pravidelné návštevy.
Toto vyústilo v myšlienku vybudovania vlastného skleníka. Základným predpokladom úspešného zrealizovania tohto sna bol najmä fakt, že sme sa v roku 2000 presťahovali z bytu do rodinného domu v Ivanke pri Dunaji s malou 4 árovou záhradou. Najmä vďaka mojim rodičom, ktorí zabezpečovali finančnú stránku sa nám podarilo svojpomocne vybudovať môj vlas
tný skleník o rozmerov – 8 x 3,5m, v ktorom sa realizujem dodnes. 
V roku 2000 som sa s Kamilom Páskom, Honzom Flískom a Martinom Spoustom zúčastnil veľmi úspešnej expedície za európskymi tučnicami. Navštívili sme množstvo lokalít v Taliansku, Francúzsku, Švajčiarsku, Nemecku a Českej republike. Súčasťou nášho výletu bola aj návšteva známych pestovateľov v Nemecku a Švajčiarsku, čo mi dalo opäť množstvo inšpirácie a cenných skúseností.
Postupne som začal navštevovať množstvo lokalít na Slovensku ako aj v zahraničí a taktiež nadväzoval kontakty s inými pestovateľmi. Zbierka sa rozrastala a dnes má okolo 250 druhov.