 V lete roku 2009 sme si za cieľ nášho letného putovania vybrali Portugalsko... krajinu tisíc tvárí s nesmiernou atmosférou histórie, ktorá na Vás dýcha na každom kroku. Našu cestu sme zahájili v Lisabone a môžeme sa pochváliť, že sme boli jedni z posledných zákazníkov, ktorí bez úhony využili služby spoločnosti Sky Europe, ktorá dva týždne po našom návrate domov definitívne skrachovala.
Lisabon  Asi najkrajšou časťou Lisabonu je historické centrum s hradom Castelo de São Jorge a najstaršou mestskou štvrťou Alfama s úzkymi krivolakými uličkami a domami tesne natlačenými na sebe. Tie vyzerajú, akoby už mali to najlepšie za sebou, zo stien opadáva omietka... To čo by však inde pôsobilo neupraveným dojmom, je v Portugalsku presne tak ako to má byť...
 Nielen v Lisabone, ale v celom Portugalsku je zrejme pranie národným športom. Obrovské množstvá oblečenia sa sušia naozaj všade... visia z okien, balkónov, dokonca sme videli sušiace sa prádlo aj na zábradlí na ulici.
 Všade samé kachličky... Azulejos, ako sa im hovorí po portugalsky sú tiež neodmysliteľnou súčasťou krajiny, nájsť sa dajú takmer na každej stavbe, či v exteriéri, či v interiéri a fantázia naozaj nikdy nesklame... No a keď tie pôvodné zničí zub času, prečo si ich nedotvoriť po svojom...
 Jednou z najobľúbenejších lisabonských atrakcií je električka č. 28, ktorá premáva z centra do historickej štvrte Alfama. Previesť sa ňou je naozaj zážitok, čo sme mali možnosť zažiť na vlastnej koži (niekoľkokrát). Trasa smerom do Alfamy vedie hore strmým kopcom a niektoré uličky, ktorými prechádza sú také úzke, že by sa v niektorých miestach neobišla ani s chodcom...
  Zaujímavosťou portugalskej verejnej dopravy je aj to, že šofér nikdy nezastavuje v zastávke automaticky, musíte naňho ak ste vonku zakývať a ak ste vnútri zazvoniť.
 Asi najznámejším miestom v Lisabone je Torre de Belém, veža, ktorá sa nachádza blízko miesta, kde sa rieka Tejo vlieva do mora. Spoločne s blízkym kláštorom Mosteiro dos Jerónimos je zapísaná v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V kláštore sa nachádza aj múzeum zámorských objavov a je tu pochovaný portugalský národný hrdina Vasco da Gama, ktorý objavil námornú cestu do Indie.
Cabo da Roca
  Cabo da Roca je mys, ktorý tvorí najzápadnejší bod pevninskej Európy. Nachádza sa 42 km na západ od Lisabonu a jeho útesy sa týčia nad morom až do výšky 140 m. V 16. storočí portugalský básnik Luís de Camões o ňom napísal, že je to miesto „kde zem končí a more začína“.
Ericeira
 Ericeira je veľmi pekná rybárska dedina asi 50 km od Lisabonu, ktorej stálym spoločníkom je Atlantický oceán. Väčšina domov v historickej časti je natretá na modro-bielo, až by ste mali pocit, že ste v Grécku. Ľudia tu žijú prevažne z cestovného ruchu, v niektorej z miestnych 50 reštaurácií tzv. „marisqueiras“ môžete ochutnať portugalské národné jedlo – tresku na mnoho spôsobov... Mimochodom o Portugalcoch sa hovorí, že majú viac receptov na prípravu jedál z tresky, ako je dní v roku.
 ...alebo si môžete poležať na niektorej z miestnych pláží, alebo sa pokochať západom slnka...
 ...alebo sa vybrať za mesto hľadať Drosophyllum lusitanicum.
Lokalita sa nachádza neďaleko od mesta smerom do vnútrozemia. Nájsť ju bez podrobného popisu od môjho kamaráta z Čiech by bolo takmer nemožné. Je to veľmi malá plocha v strede obytnej zóny, kde by človek mohol očakávať, že za rok tam niekto postaví dom....lebo lokalita je to ideálna. Prvým problémom bola identifikácia tejto plochy a druhým, ako nájsť rastliny. Aj keď je Drosophyllum pomerne veľká rastlina, nájsť ju, najmä v období, keď nie je v optimálnej kondícii je trochu problém. Nakoniec sa nám podarilo hlavne vďaka suchým semenníkom nájsť 3 väčšie skupiny rastlín a pár samostatných. Rastliny neboli v moc dobrej kondícii, vôbec nerosili a listová ružica bola zredukovaná iba na pár malých lístkov. Očividne čakali na chladnejšie a vlhkejšie počasie. Už dlhšie na tomto území nepršalo a pôda bola do veľkej hĺbky absolútne preschnutá. Ranná rosa, ako typický zdroj vlhkosti pre tieto rastliny bola vzhľadom na relatívne hustú zástavbu a hustú klenbu korún borovíc tiež neistá.
Ďalším negatívnym faktorom môžu byť pre Drospohylla borovice, ktoré zatieňujú celú lokalitu. Celkovo tam bol veľký počet ich semenáčov, ktoré v priebehu niekoľkých rokov môžu zatieniť celú lokalitu, čo by mohlo mať za následok zánik výskytu Drosopyhlla, ktoré má rado veľmi exponované stanovištia.
       Óbidos
 Óbidos sme pôvodne ani nemali v pláne navštíviť, ale tesne pred odchodom na dovolenku sme na základe dokumentárneho filmu v telke trošku pozmenili plán cesty...
 Je to nádherná dedina, ktorá je zaujímavá hlavne tým, že sa okolo nej zachovalo kompletné stredoveké hradobné opevnenie aj s niekoľkými vstupnými bránami, po ktorom sa dokonca dá prechádzať. Túto dedinu daroval v roku 1210 svojej manželke Urrace kráľ Alfonso II a odvtedy bola často vo vlastníctve portugalských kráľovien, odkiaľ pochádza aj jej prenesený názov „Vila das Rainhas“ – dedina kráľovien.
 Dedina je celý deň plná turistov, vychutnávajúcich si atmosféru malých obchodíkov, kaviarničiek a parkov... Ak ju navštívite, musíte ochutnať miestnu špecialitu „Ginjinha“ - čerešňový likér, podávaný v kalíškoch z horkej čokolády. Nám sa tu tak zapáčilo, že sme nakoniec ostali aj na noc, čo bol výborný nápad, lebo večer bol v miestnom amfiteátri operný koncert... a môcť si vypočuť Zbor židov na stredovekých hradbách počas krásnej letnej noci sa naozaj nepošťastí každý deň...
 Aj mimo stredovekého hradobného opevnenia bolo čo vidieť. Aj keď už zrejme roky nefunkčný, tento veterný mlyn na kopci nad mestom bol naozaj pekný.
Coimbra
 A sme v Coimbre, najznámejšom študentskom meste Portugalska. Sídli tu najstaršia portugalská univerzita (založená v roku 1290 v Lisabone a neskôr presťahovaná), ktorá je aj jednou z najstarších v Európe. Mesto sa počas roka stáva prechodným domovom množstva študentov, vrátane tisícok zo zahraničia. Tí sa organizujú v rôznych spolkoch, v minulosti tu boli práva študentov „vyjednávané“ napr. aj pomocou únosov učiteľov a podobne. Vskutku netradičné metódy... Ale tak to už v niekedy trošku radikálnej Coimbre skrátka chodí...
 Súčasťou vysokoškolského komplexu je aj botanická záhrada s množstvom exotických stromov, ako napríklad tento „minifíkus“. Ďalším nádherným miestom je knižnica Joanina, v ktorej je uložené množstvo kníh nevyčísliteľnej historickej hodnoty. Na boj proti moliam tu používajú nezvyčajnú metódu – na noc do knižnice púšťajú netopiere, ktoré nevítaných „požieračov literatúry“ bez problémov zlikvidujú – a knižnica si túto metódu skutočne pochvaľuje. Len škoda, že sa tam nemohlo fotiť...
Porto
 Porto je druhým najväčším mestom Portugalska. Rozprestiera sa v ústí rieky Duoro a asi najkrajšou jeho časťou je historická štvrť Ribeira, zapísaná na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO....
 Farebné poschodové staré domy, kaviarničky, pouličný predaj suvenírov a miestni chlapci neurčitého veku medzi 10 a 20 rokov, snažiaci sa upútať pozornosť skokmi do rieky z blízkeho mosta, to všetko je Ribeira...
 Porťania sú majstri v budovaní nadstavieb, obľúbený materiál – vlnitý plech. Väčšina z týchto architektonických skvostov síce určite nevie, čo je to stavebné povolenie, a aj keď vyzerajú, že ich prvý silnejší vietor sfúkne, držia a dlhodobo spoľahlivo plnia svoju funkciu.
 No jasné a Portské... Na druhom brehu rieky rovno oproti Ribeire sa nachádzajú sklady, kde dozrieva Portské víno a odkiaľ je potom distribuované do celého sveta. Na štítoch budov môžete nájsť značky ako Graham´s, Cálem, Sandeman a podobne, ktoré sú jednými z najznámejších na svete.
 Nie každý však vie, že portské sa nevyrába v Porte, sem sa iba dováža z údolia rieky Duoro, ktoré je miestom jeho výroby. Už v 13. storočí sa dovážali sudy s vínom do mesta na typických lodiach “barcos rabelos”. Dnes sa už používa modernejšia technika, ale na historických lodiach sa aspoň môžete previesť po rieke.
 No a asi každá pivnica má v ponuke aj exkurzie do vínnych skladov, spojené s ochutnávkou a možnosťou nákupu toho, čo Vám zachutilo. A je to potom celkom sranda, keď vyjdete von na tridsaťpäť stupňovú augustovú páľavu, to sa potom zdá, že ste vypili liter a nie 2 deci...
 O kachličkách azulejos sme už písali. Železničná stanica v Porte je príkladom toho, čo s nich dokážu Portugalci vytvoriť. Na stenách vestibulu sú vyobrazené výjavy z portugalskej histórie a vidieckeho života. Zriadenci stanice však ešte zrejme neobjavili rebrík, keďže všetky „maľby“ sú vyčistené iba do určitej výšky a tie vo vyšších partiách stien pokrýva hrubá vrstva prachu a špiny...
Ďalšia lokalita Drosophylla, ktorú sme mali v pláne navštíviť bola neďaleko Porta. Jedná sa pravdepodobne o jeho najsevernejšiu lokalitu. Inštrukcie k nej vďaka GPS súradniciam sa zdali byť jasné. No realita bola trochu iná. Súradnice sme si síce poctivo naniesli do mapy, mapu stiahli a vytlačili... no napriek tomu hľadať niečo na okraji mesta s čulým stavebným ruchom, kde už nič nevyzerá tak ako na vytlačenej mape a bez GPSka, je omnoho náročnejšie ako hľadať lokalitu niekde hlboko v prírode. Už pri odchode do Portugalska mi známy rozprával, že pravdepodobne sa tam bude stavať diaľnica, čo nám tiež nedávalo moc optimizmu. Po tom, ako sa nám konečne podarilo asi po hodine identifikovať zopár oporných bodov, sme mohli radostne skonštatovať, že sme na správnom mieste resp. kopci. Diaľnica už stála, no našťastie o kus vedľa. Už chýbalo len nájsť Drosophylla. Napriek tomu, že sú to dosť veľké rastliny, nájsť ich opäť nebolo jednoduché. Je to podobné, ako keď idete na huby... Musíte nájsť prvú a potom sa zrazu ukážu aj tie ostatné. Chýbalo možno 15 minút do nášho odchodu, no po dlhom hľadaní sme nakoniec našli prvú rastlinu... No a potom to už išlo.
      Celkový charakter lokality bol veľmi dobrý a reprezentoval optimálne podmienky pre rast, reprodukciu a udržanie populácie aj do budúcna.
Biotopy Drosophylla v celom priestore jeho rozšírenia Španielsko – Andalúzia, Portugalsko a Maroko môžeme rozdeliť do dvoch typov: 1. fyzicky nenarušené plochy s vegetáciou nízkych krovín a bylín a 2. plochy narušené ľudskou aktivitou, ako borovicové a eukalyptové plantáže, kameňolomy a sekundárne plochy pri cestách.
Táto lokalita bola mojou prvou lokalitou Drosophylla z 1. Skupiny, ktorú som navštívil. Vyznačovala sa vyššou druhovou diverzitou, no dominantný bol najmä rod Calluna, ktorý mal najväčšiu pokryvnosť.
Na celej ploche sa vyskytovali desiatky až stovky rastlín. Väčšinou to boli stredne staré rastliny spolu s mladými jednoročnými semenáčmi, no staršie a väčšie rastliny s typickými zdrevnatenými kmienkami absentovali. Jedince boli vo veľmi dobrej kondícii a boli plne orosené. Na ploche boli viditeľné aj výskumné značky, ktoré naznačovali, že plocha je dlhodobejšie sledovaná v rámci nejakého výskumu. Tieto plochy sme samozrejme rešpektovali a nevstupovali do nich.
Najohrozujúcejším faktorom pre tieto jedinečné mäsožravé rastliny je ako to väčšinou býva – človek. Najmä výstavba ciest a obytných zón predstavujú najväčšie riziko. Výsadba eukalyptov a borovíc tiež mení charakter územia a populácie, ktoré boli zvyknuté na exponované miesta sa zrazu po rokoch stávajú krovitou etážou v lesnom poraste.
Celkovo sa dá predpokladať, že v rámci tohto územia sa vyskytuje v okolitých kopcoch ešte množstvo ďalších miest, kde rastú tieto úžasné rastliny.
  Národný park Peneda Gerês
 Peneda Gerês je jediným národným parkom Portugalska a nachádza sa v regióne Norte na severozápade krajiny v blízkosti španielskych hraníc. Je to naozaj krásne miesto, kde sa malebné vysokohorské dedinky striedajú s vodnými nádržami a aj keď si pripadáte ako u nás v Tatrách, voda v nich je veľmi príjemná a vždy si viete nájsť miestečko iba pre seba...
 Dedinky majú nezameniteľnú atmosféru, nie je problém stretnúť ženu v miestnom kroji s kosou na pleciach, ktorá Vám na Váš povzdych, aké to tu majú krásne iba stroho odpovie: „Tu nie je nič pekné!“ Nuž, život tu asi ľahký nie je.
 Základným stavebným materiálom je kameň a keď už tu stojí, tak prečo ho nevyužiť...
 V dedinkách roztrúsených na svahoch pohoria sú veľmi častými stavbami kamenné sýpky postavené na kamenných alebo drevených koloch. V minulosti slúžili na uskladnenie obilia a iných súčastí úrody, dnes sú z drvivej väčšiny už prázdne a pomaly chátrajú.
 Je tu množstvo skoro opustených ciest ako stvorených na cykloturistiku. Len keď z dvoch existujúcich požičovní bicyklov, je tá prvá strašne predražená a tá druhá zasa strašne lacná, treba zvoliť tú drahú, lebo požičať si síce lacno bicykle, na ktorých ale treba šliapať aj z kopca, nie je vzhľadom na vysokohorský terén úplne najlepší nápad.
 A taký pekný malý modrý slimáčik o dĺžke asi 20 cm...
Jedným z cieľov návštevy NP Peneda Gerês bolo tiež nájsť lokality Pinguicula lusitanica. Typy na lokality som nemal žiadne, čiže sme sa museli čisto spoliehať iba na svoju intuíciu. Keďže sme už mali možnosť vidieť túto letničku na lokalitách v Španielsku, mali sme už určitú predstavu o biotopoch, kde by sa mohla vyskytovať. Často rastie vo veľmi vlhkých miestach s množstvom machov vrátane rašelinníka. Lokality sú väčšinou veľmi zatienené. Pôda je väčšinou čistá rašelina alebo rašelinovitý typ s prímesou podložnej horniny.
Počas našich cyklovýletov po okolí sme našli množstvo takýchto lokalít kde sme si už s istotou povedali, že keď nebudú rásť tu, tak potom už nikde. No bohužiaľ vždy sme sa vracali naspať na bicykel s tým že som si v duchu pomyslel :“Čo viac už chcú?“
No našťastie pri jednom takomto zosadnutí zo sedla sme si mohli vykríknuť: “NAŠLI SME“. Zaujímavé bolo, že táto lokalita sa na prvý pohľad vôbec ničím nerozlišovala od tých veľa ostatných, kde sme nenašli nič. Jediné čo ma napadlo a môže byť rozhodujúce, je odlišný vodný režim, kedy na tejto lokalite môže byť dostatok vlahy permanentnejší a tým vhodnejší pre tento druh.
Rastliny rástli na skalách porastených menším machom alebo typickým sinicovým slizom. Boli vo veľmi dobrej kondícii a v plnom raste. Rastliny bohato kvitli, no niektoré už mali aj zrelé semená. Najväčšie ružice mali okolo 4 cm, no často rástli v malých trsoch. Lokalita bola severozápadne orientovaná a veľmi zatienená, najmä krovitou vegetáciou.
      Tak a ešte posledná káva so skvelým koláčikom, ktorých sú v Portugalsku všetky kaviarne plné a hurá domov....
|
