Mnt Tambuyukon

Tak a potom, ako nás opustila väčšia časť našej skupiny, sme sa v oklieštenej zostave vybrali zdolať vrchol Mount Tambuyukon. Tento vrch s výškou 2579 m sa nachádza na území národného parku Kinabalu a je tretím najvyšším v Malajzii. Hneď na začiatku na náš čakali komplikácie, keď sme sa nevedeli dostať cez rozvodnenú rieku. Chien ale samozrejme našiel riešenie.

Našou prvou zastávkou bola terénna stanica Monggis, odkiaľ sme mali na druhý deň vyraziť na trojdňový track na vrchol hory a naspäť. A keďže v predchádzajúcich častiach hojne spomínaný vírus Andreja nie a nie prejsť, celý čas sme čakali, či tej potiacej sa mŕtvole s kruhmi pod očami do rána klesne horúčka natoľko, aby bola schopná ísť, alebo sa tento posledný výlet aspoň pre nás dvoch skončí skôr, ako sa začal. Keď nič nezaberalo, ponúkli nám chlapci zo Singapuru ich panadol, a čuduj sa svete, neviem, čo tam v Ázii do tých liekov dávajú, ale Andrej na druhý deň vstal čerstvý ako rybička.

Nakoniec sme teda mohli vyraziť v kompletnej zostave. Celý prvý deň bol vlastne iba šlapačka k táborisku č. 1, jedným zo zaujímavých spestrení bola táto vretenica - Psammodynastes pulverulentus. 

Nakoniec sme sa k večeru šťastne dostali až k táborisku, kde sme rozložili stany...

... a po zotmení sme vyrazili na night walk. Mini žaba Ansonia longidigita – dĺžka okolo 2 cm

A náš obľúbený, už niekoľko krát videný pavúk - Heteropoda boiei . Tento si konkrétne ustlal pol metra od Chienovho zaveseného hamaku. 

Na druhý deň ráno sme pokračovali v putovaní do druhého „základného“ tábora. Napriek Jóbovým zvestiam o tom, ako často a ako veľa tu prší, nás čakal opäť krásny slnečný deň. Po ceste sme viackrát museli prebrodiť, resp. preskákať potok, ktorý bol na fotenie jak „robený“. 

Príjemné ranné stretnutie. Milý, nejedovatý, takmer prítulný a hlavné super fotogenický Rhabdophis chrysargos  

Tak a je to tu. Prvý krčiažnik na Mount Tambuyukon – Nepenthes burbidgeae

Nepenthes burbidgeae sa vyskytuje iba na Mount Kinabalu a Mount Tambuyukon. Rastie v nadmorskej výške 1200 – 1800 m. n. m., niektoré zdroje uvádzajú vrchný limit výskytu aj 2250 m. n. m. Objavil ho v roku 1858 Hugh Low. Tento druh rastie hlavne v horskom dažďovom lese a keďže je „zdatný“ v lezení, jeho stonka sa upína na stromoch a kroch a môže dorastať do dĺžky aj okolo 15 m. Spodné pasce majú okrúhly alebo kónický tvar, sú pomerne veľké, môžu byť až 25 cm dlhé a 10 cm široké. Majú veľmi dobre vyvinutý peristóm, široký aj viac ako 3 cm. Viečko je oválne, na spodnej strane nesie hákovitý výrastok. Sfarbenie je svetlozelené s červenými až purpurovými nepravidelnými drobnými škvrnami. Vrchné pasce sú veľmi podobné tým spodným, sú však menšie, dorastajú do dĺžky iba 13 cm a šírky 7 cm. Väčšina rastliny je pokrytá riedkymi krátkymi chlpmi. 

Tak a je to tu. Chvíľa, hlavne kvôli ktorej sme sa sem trepali. Nepenthes edwardsiana, pre mnohých najkrajší zo všetkých Nepenthesov. Pohľad o to úžasnejší, keďže vieme, ako strááááášne dobre tento druh rastie v skleníkových podmienkach (veľkosť pascí rastlín rastúcich v prirodzenom prostredí by tie naše doma dosiahli tak za 100 rokov J).

Nepenthes edwardsiana vytvára dlhé, zdobené pasce nezvyčajnej farby, ktoré môžu dosahovať úctyhodné rozmery, hlavne ak vyrastajú z vyšších častí stonky. Zuby na peristóme sú najvyvinutejšie zo všetkých Nepenthesov a vytvárajú nádhernú obústie. Tento druh rastie tatiež iba na Mount Kinabalu a Mount Tambuyukon. Niekedy bol tento druh spájaný s Nepenthes villosa, ale medzi týmito druhmi sú viaceré rozdiely. V minulosti bol považovaný za striktne epifitický, ale  neskoršie výskumy preukázali, že je schopný rásť aj terestricky a to v hustých porastoch na skalách pokrytých machom. 

Ďalším druhom bol Nepenthes tentaculata 

Nepenthes tentaculata je pravdepodobne najbežnejším a najrozšírenejším vysokohorským krčiažnikom. Rastie v lesoch na vrcholoch hôr a na horských hrebeňoch v nadmorskej výške nad 1000 m. n. m., ale je ho možné nájsť aj v nadmorskej výške okolo 700 m. n. m. na izolovaných vrcholoch ako napr. Gunung Santubong blízko Kuchingu. Rastliny vyrastajú z trsov rašelinníka, často sa rozmnožujú vegetatívne pomocou plazivých podzemných odnoží. Pasce sú malé a krehké, obyčajne nie väčšie ako 15 cm, svetlo zelenej až tmavo purpurovej farby. Výraznou črtou spodných pascí sú štetiny na vrchnej strane viečka, i keď rovnaké štetiny má aj jeho blízky príbuzný Nepenthes muluensis. Rozšírený je na Borneu a Sulawesi.

Pomaly sa škriabeme hore a terén je čím ďalej tým obtiažnejší. Turistický chodník moc upravovaný nie je, za celé štyri dni, čo sme tu strávili sme stretli iba jedného chlapíka zo Španielska, čo tu robil nejaký výskum o hlodavcoch...Celkovo na vrchol vystúpi ročne iba okolo 100 ľudi. 

Tak a nakoniec sme sa po dva a pol dni doškriabali až na vrchol. Počasie krásne, slniečko a pár bielych obláčikov. Aj miestnym sprievodcom už začalo byť divné, že ešte nepršalo. Chien už vraj absolvoval tento track aj tak, že za štyri dni neprestalo liať ani na minútu... Ak máme pravdu povedať, naša alternatíva sa nám páčila viac.

A sestra Mount Kinabalu čo by kameňom dohodil...

A zase raz žaba, ktorá nevie skákať – Pelophrine misera 

Drosera ultramafica je druh rosičky rastúci vo vysokohorských oblastiach Malajzie a Indonézie. Rastie iba na ultramafických pôdach v oblasti Palawan na Borneu (Mount Kinabalu), na Sulawesi a Sumatre v nadmorskej výške od 1500 do 3000 m. n. m. Tento druh, popísaný iba nedávno je svojím výskytom príbuzný Drosera neocaledonica. Je taktiež spájaný aj z druhom Drosera spatulata, ale môže byť od neho odlíšený okrem iného aj podľa stonky, ktorá vytvára oválne až podlhovasté polovzpriamené listy, pričom Drosera spatulata má listy lopatkovité až úzke klinovité. 

No ale druhým najväčším “úlovkom“ bol Nepenthes rajah.

Nepenthes rajah je ďalším endemitom Mount Kinabalu a Mount Tambuyukon. Vyskytuje sa v nadmorských výškach od 1500 do 2650 m. n. m. a je preto považovaný za vysokohorský alebo subalpínsky druh. Objavil ho v roku 1858 Hugh Low na Mount Kinabalu a ďalší rok ho popísal Joseph Dalton Hooker, ktorý ho pomenoval po Jamesovi Brookovi, prvom bielom radžovi Sarawaku. Je známy hlavne pre svoje obrovské pasce, ktoré môžu dorásť do výšky až 35 cm a šírky 18 cm. V ich vnútri sa môže nachádzať až 3,5 l tekutiny. Sú zdokumentované nálezy, kedy táto rastlina ulovila stavovce (napr. žaby, jašterice a pod.), a dokonca aj malé druhy cicavcov, ako napr. myši, či potkany. Druhým druhom, u ktorého bolo taktiež zdokumentované ulovenie cicavcov je Nepenthes rafflesiana. V pasciach však na druhej strane žijú symbioticky organizmy, ktoré by neboli schopné žiť nikde inde iba tu (dva druhy moskytov – Culex rajah, Toxorhynchites rajah). V súčasnosti taktiež prebieha rozsiahly výskum mutualizmu medzi týmto druhom a horskými veveričkami žijúcimi v tejto oblasti – Nepenthes rajah láka veveričky na nektár, ktorý je vylučovaný na vnútornej strane viečka a počas kŕmenia veverička často niečo do pasce “vypustí”, pričom rastlina následne exkrementy ďalej spracuje. Tento jav je známy ešte pri dvoch druhoch Nepenthes lowii a Nepenthes macrophylla. Spodné pasce sú veľmi veľké vajcovitého tvaru, sú pravdepodobne najväčšími v rámci celého rodu. Sú bohato sfarbené od červenej až purpurovej farby na vonkajšej strane až po svetlo zelenú až zelenú na vnútornej strane. Vrchné pasce sú oveľa menšie, lievikovitého tvaru a obyčajne sú oveľa menej sfarbené ako spodné pasce. Ďalším veľmi významným znakom tohto druhu je obrovské viečko, najväčšie v rámci celého rodu. Má oválny tvar a má výrazný pás, tiahnuci sa jeho stredom.

Posledným mäsožravým druhom, ktorý tu rástol bol Nepenthes villosa.

Aj Nepenthes villosa je endemitom Mount Kinabalu a Mount Tambuyukon. Rastie vo vyšších polohách ako ktorýkoľvek iný Nepenthes na Borneu, v nadmorskej výške aj 3200 m. n. m na ultramafických pôdach. Je charakteristický veľkým peristómom, na základe ktorého ho možno rozlíšiť od jeho blízkych príbuzných Nepenthes edwardsiana a Nepenthes macrophylla. Tento druh popísal v roku 1852 Joseph Dalton Hooker. Spodné a vrchné pasce sú veľmi podobné, môžu byť až 25 cm dlhé a 9 cm široké. Obústie má cylindrický tvar a je široké až 20 mm. Nachádzajú sa na ňom veľmi dobre vyvinuté zuby. Viečko je srdcovitého tvaru, má špicatý vrchol a na jeho báze sa nachádza nerozvetvená ostroha. Všetky časti rastliny sú pokryté hustými dlhými hnedými chlpmi. Rastliny, ktoré rastú na Mt. Tambuyukon sa vyznačujú pretiahnutejšími pascami oproti jedincom rastúcim na Mt. Kinabalu. 

Na spiatočnej ceste - Coelogyne radioferens 

A veľmi zvláštna zástupkyňa Raflézií - Rhizanthes lowii

Po tom, ako sme dorazili naspäť na Monggis substation sme toho mali plné zuby a aj strašne boľavé nohy... Ale počasie nesklamalo a nezapršalo celé štyri dni. Chien a miestni sprievodcovia iba krútili hlavami, to vraj ešte nezažili...

A večer po tom, ako sme zo seba urobili opäť ľudí, nastal čas na posledný night walk. Žiab tu pri potoku vedľa stanice žilo požehnane - Odorrana hosii a Pulchrana picturata

Staurois latopalmatus – táto žaba žije v blízkosti rýchlo tečúcich potokov a horských bystrín, kde by sa kvôli hlučnosti vodného toku žaby pri kŕkaní nepočuli a preto sa jedince dorozumievajú rôznymi signálmi zadných nôh. 

A takéto čudo nám pristálo rovno v chate  - Mormolice sp.

Na spiatočnej ceste do Kota Kinabalu sme sa ešte zastavil v Butterfly Garden, kde chovajú desiatky druhov motýľov. Škoda, že boli na fotenie prirýchle. Súčasťou areálu bola aj na druhy bohatá Orchid Garden.

Tak a sme späť v Kota Kinabalu. Náš posledný večer... Na rozlúčku sme si dali skvelú večeru v miestnej vychytenej „sea food“ reštaurácii.

A na odmenu, že sme to všetko zvládli sme si my dvaja ešte dopriali jeden deň v Tunku Abdul Rahman Park. Rozprestiera sa na niekoľkých ostrovoch asi 30 minút od prístavu v Kota Kinabalu a je to ideálne miesto na oddych a šnorchlovanie. A samozrejme aj na spálenie sa na raka, ako sa podarilo niektorým z nás...

No  a teraz už vážne... zbaliť a letí sa domov...pevne veríme, že sa nám ešte niekedy podarí vrátiť sa opäť na Borneo...