Lokalita „Niekde pri ceste 4“, Pulong Tau National Park 

Práve začína náš strastiplný presun z Miri do Lawas a Národného parku Pulong Tau. Už prvým zážitkom na letisku bolo to, že nás každého pri check-ine odvážili aj s príručnou batožinou a našu váhu zapísali na letenku. Aj nám to zo začiatku bolo divné... Následne bol náš prvý let zrušený, lebo sa pokazilo lietadlo... Hneď za tým nám oznámili, že letieť musíme na dva krát, lebo sme príliš ťažkí a lietadlo už nemá dostatočnú kapacitu... Tak to už nám bolo divné celé... Rozdelili aj našu slovenskú skupinku, chlapi ostali pokope čakať na ďalší let a dáma šla s prvou várkou... Celé to začalo dávať zmysel až keď sme to lietadlo uvideli...

Pristávanie v priamom prenose... Akurát s jednodňovým meškaním... Prvá várka šťastne pristála na letisku v Lawas, druhá bohužiaľ už také šťastie nemala, pretože lietadlo vletelo do  silnej búrky a po niekoľkých neúspešných pokusoch o pristátie po niekoľkohodinovom meškaní a na neosvetlenú pristávaciu plochu, sa lietadlo muselo otočiť a vrátiť sa do Miri. Druhý pokus bol uskutočnený až druhý deň ráno a ten bol našťastie už úspešný... Členovia prvej skupiny, ktorí čakali na letisku v Lawas niekoľko hodín na druhú skupinu sa nakoniec na dvoch jeepoch vydali po „dirty roads“ do hôr do termálnych kúpeľov Merarap Hot Spring. To, že jedno z aut po ceste dostalo defekt nám už ani nejako neprišlo divné...

Letisko v Lawas - jeden pult, strašne špinavé záchody a moslimská „reštaurácia“, kde mali šijací stroj a za v prepočte asi 60 centov nám pozašívali deravé kraťasy, ktoré utrpeli počas predchádzajúcej cesty na Pinnacles. Do pozornosti dávam dva mastné fľaky na stene na pravej strane fotografie. Sú to otlačené hlavy miestnych zamestnancov, ktorí čas medzi jednotlivými príletmi trávia driemaním opretí o stenu.

Tak a sme konečne spolu... S pol dňovým meškaním vyrážame na cestu do Národného parku Pulong Tau – náš cieľ: vrch Gunung Murud....

Pulong Tau znamená v jazyku kelabit „náš les“. Tento národný park bol založený  v roku 2005 a rozprestiera sa na rozlohe 59,8 ha. Nachádzajú sa v ňom pohoria Gunung Murud (2 424 m) a Tama Abu. Rozprestiera sa vo vysočine Kelabit na hraniciach s Indonéziou.

Park je tiež veľmi dôležitým miestom z hľadiska bohatej biodiverzity vysočinových oblastí, je domovom množstva druhov rastlín a živočíchov. Miestne komunity, ktoré žijú na okraji parku sú Kelabiti, Bawangovia a Penani. Hlásia sa ku kresťanstvu, islamu alebo vyznávajú tradičné náboženstvá. Majú veľmi bohatú kultúru a tradície a ryža a ananásy dopestované v tejto oblasti sú veľmi dobre známe po celom Sarawaku.  

Lokalita „Niekde pri ceste 4“

Nepenthes reinwardtiana je jeden z mála krčiažnikov, ktoré rastú aj v nížinnom lese (Dipterocarp) a je preto na celom Borneu bohato rozšírený. V Sarawaku ho môžete nájsť na lokalitách od morského pobrežia, až do nadmorskej výšky 1600 m. n. m.. V nízkej nadmorskej výške rastliny obyčajne rastú ako epifyty, ďalej môžu rásť popri cestách a na strmých skalnatých útesoch, niekedy veľmi blízko pri oceáne. Pasce bývajú hlavne zelené, ale môžu mať aj červený odtieň a majú tvar nedokonalého trojuholníka. Rastliny z vyšších nadmorských výšok je možné nájsť na tienistejších lokalitách, kde zvyčajne rastú na zemi. Jednou z charakteristických čŕt tohto druhu je prítomnosť dvoch „očí“ na vnútornom povrchu pasce. Tieto body sú vytvorené na miestach, kde chýba voskový povlak, ktorý sa inak nachádza na celej vnútornej strane vrchnej časti pasce. Nie je známe na čo uvedené body slúžia, možno nejakým spôsobom pomáhajú pri lákaní hmyzu. Nie sú však ani spoľahlivým rozpoznávacím znakom tohto druhu, niektorým rastlinám totiž chýbajú a na druhej strane niektoré veľmi príbuzné druhy ako napr. Nepenthes tentaculata ich môžu mať tiež. Nepenthes reinwardtiana je rozšírený na Borneu a Sumatre. 

Nepenthes chaniana je vzácnym horským druhom, ktorý sa v Sarawaku nachádza iba na niekoľkých izolovaných lokalitách. Rastie takmer výlučne epifyticky a žije pravdepodobne iba vo vysokých vlhkých lesoch v nadmorskej výške 1400 – 1700 m. n. m.. Pasce, ktoré niekedy môžu dorásť až do výšky 30 cm majú trošku sploštený tvar a najčastejšie majú jasno zeleno-žltú farbu. Príležitostne niektoré rastliny môžu vytvoriť pasce s bodkami, príp. červeným pásikavým peristómom, ale tie sú veľmi vzácne. Rozlišovacou črtou N. chaniana je aj dlhý hákovitý výbežok, ktorý je možné nájsť na vnútornej strane viečka v blízkosti jeho bázy. Rovnaký výbežok je možné pozorovať aj u N. hurrelliana, inak však majú pasce týchto dvoch druhov veľmi rozdielny tvar. Nepenthes chaniana rastie iba na Borneu.

Nepenthes fusca, ktorý je endemitom Bornea, je hojne rozšírený v horských oblastiach. Rastie skoro výhradne ako epifyt a často vytvára spletité prevísajúce útvary. Nakoľko žije vysoko v korunách stromov, turisti ho často nevidia, snáď s výnimkou suchých pascí, ktoré padajú na zem. V Sarawaku je bežný v lesoch na vrcholoch horských hrebeňov v nadmorskej výške 1 000 – 1 500 m. n. m., ale je ho možné nájsť aj v nižšie položených horských lokalitách okolo 600 m. n. m.. Rastliny je niekedy možné nájsť aj na strmých svahoch popri ťažobných cestách v horskom lese. Spodné pasce majú valcovitý tvar, dve tmavo červené až čierne obrúbené krídelká, tiahnuce sa od spodku až po vrch pasce. Vrchné pasce majú úzky lievikovitý tvar a sú žlto až oranžovo sfarbené s riedkymi červenými bodkami.  Charakteristickým znakom tohto druhu je úzke trojuholníkovité viečko, na základe ktorého je možné rozlíšiť Nepenthes fusca od jeho blízkych príbuzných v Sarawaku - Nepenthes stenophylla, Nepenthes faizaliana a Nepentehes vogelii.  

Nepenthes vogelii je iba nedávno popísaným druhom, jeho výskyt je potvrdený iba na niekoľkých lokalitách v severnom Sarawaku a je možné, že sa jedná o ďalší endemit tohto štátu. Rastie prevažne ako epifyt v submontánnych lesoch v nadmorskej výške 1 000 – 1 400 m. n. m. v korunách vysokých stromov a pozorovať je ho vo veľkej väčšine prípadov možné iba za pomoci ďalekohľadu. Ako už bolo vyššie povedané, veľmi sa podobá na Nepenthes fusca, na rozdiel od neho má ale široké trojuholníkové viečko a nemá pod ním žľazovité výrastky. Jeho pasce sú menšie, majú krajší tvar a farby (svetlo krémová s čiernymi bodkami) a nemajú krídelká. Vrchné pasce majú tvar „vínového pohára“ – spodná časť je úzka valcovitá a vrchná časť je guľovitá. Existenciu tohto druhu prvý krát zaznamenal S. Kurata, renomovaný japonský botanik, ktorého pionierske prieskumné výpravy na Borneu a Filipínach počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia znamenali veľmi veľa pre podporu dnešného celosvetového záujmu o Nepenthesy.  

Pulong Tau National Park

Názorná ukážka ako vyzerá taká „dirty road“. V Pulong Tau nie sú normálne cesty, iba nespevnené blatisté cesty, ktoré vybudovali ťažobné spoločnosti na zvážanie dreva... A keďže za posledné dva dni padlo veľké množstvo zrážok, po ceste sa vyskytlo pár situácií, kedy sme si mysleli, že sme skončili a ďalej sa už nedostaneme, ale naši šoféri boli naozaj šamani...

Horský dažďový prales... Počasie nám naozaj prialo – pršalo tak asi 90 % času, ktorý sme tu strávili...

Pestrý život nás sprevádzal aj tu... Dážďovka, či čo to bolo....

Asi 135., 136. a 137. druh žaby na našej ceste...

A toto je náš miestny veľmi dobrý kamoš – lizard (Phoxophrys spiniceps) v zelenej „nevystresovanej“ verzii. Je to pomerne malý jašter, ktorý je podľa Chienových slov endemitom Gunung Murud a ani on ho do tej chvíle ešte nikdy naživo nevidel... to sme ešte nevedeli, že sa na celý deň stane naším spoločníkom.

Trochu vystresovaná hnedá verzia nášho nového kamaráta. Keďže sme ho chceli v ten večer, keď sme ho našli fotiť aj v zelenom „obleku“, nechali sme ho na noc na konáriku vedľa prístrešku, v ktorom sme spali. 

Ráno bol stále hnedý a niekto ho položil na moje (pozn. Dadine) plece. Odtiaľ si preliezol do vlasov na vrch hlavy a tam ostal celý deň. Vôbec mu nevadilo, že sme prekonali celkom slušné prevýšenie, že sa celý čas hýbeme, že prší; popoludní si na tej hlave dokonca na pár hodín zdriemol... A večer na nej aj ozelenel... a keď ho Chien z tej hlavy vzal a chcel ho odfotiť, tak zasa zhnedol... Veľmi ťažko sa nám s ním lúčilo...

Tak a teraz budem bývať tu...

A ďalší z nespočetného množstva gekonov...

Náš štvorhviezdičkový hotel Lepo Bunga, v ktorom sme strávili dve noci... Keďže bol náš časový sklz, spôsobený peripetiami s príletom do Lawas, už nezvládnuteľný, nedostali sme sa až na vrchol Gunung Murud a našim cieľom sa stali „iba“ mäsožravé rastliny na hrebeni kopca... Ale zážitok to bol aj tak úžasný.

Šplháme sa na hrebeň a stále prší... A lizarda síce až tak dobre nevidieť, ale on na tej hlave stále  je...

Nepenthes lowii – tento nádherný druh asi ľuďom, ktorí sa zaujímajú o mäsožravé rastliny, netreba bližšie predstavovať. Keďže má jedny z najneobyčajnejších pascí, je ľahko identifikovateľný. V Sarawaku ho je možné nájsť vo vrcholových oblastiach najvyšších pohorí vrátane Gunung Mulu, Gunung Murud a Bukit Batu Lawi. Veľké vzdušné pasce, ktoré majú tvar tekvice, môžu mať dĺžku až 15 cm a majú veľmi hrubé steny, ktoré sú takmer drevnaté. Na spodnej strane viečka sa nachádza množstvo štetín, medzi ktorými sa vylučuje biely sekrét. Existuje teória, že tento slúži ako atraktant pre malé cicavce a vtáky. Pokým tieto konzumujú sladkú živicu, poslúžia rastline tým, že sem-tam pri vylučovaní exkrementov trafia niektoré aj do pasce a tie potom pravdepodobne pôsobia ako hodnotný výživový doplnok. Spodné pasce tohto druhu majú menej extravagantný tvar a hmyz lovia podobne ako iné druhy tohto rodu. Nepenthes lowii  bol pomenovaný po sirovi Hughovi Lowovi, ktorý v 19. storočí preskúmal množstvo lokalít na severozápade Bornea (hlavne Mount Kinabalu). Vyskytuje sa iba na Borneu.

Nepenthes muluensis bol prvý krát popísaný v roku 1966. Spočiatku prevládal názor, že sa jedná o endemit vrchu Gunung Mulu, odtiaľ pochádza aj jeho názov. Ďalšie výskumy v severnom Sarawaku však potvrdili, že tento druh sa vyskytuje aj v ďalších pohoriach vrátane Gunung Murud a Bukit Batu Lawi. Je vysokohorským druhom, najlepšie mu vyhovujú lokality v nadmorskej výške nad 1700 m. n. m. vo vrcholových lesoch. Vrchné pasce sú krátke a cylindrické s bielym viečkom, podľa ktorého sú veľmi ľahko odlíšiteľné od iných druhov. Spodné pasce si je však veľmi ľahké spliesť so spodnými pascami Nepenthes tentaculata, keďže pasce oboch týchto druhov majú podobnú veľkosť a štetiny na vrchnej strane viečka. 

Nepenthes tentaculata je pravdepodobne najbežnejším a najrozšírenejším vysokohorským krčiažnikom v Sarawaku. Rastie v lesoch na vrcholoch hôr a na horských hrebeňoch v nadmorskej výške nad 1000 m. n. m., ale je ho možné nájsť aj v nadmorskej výške okolo 700 m. n. m. na izolovaných vrcholoch ako napr. Gunung Santubong blízko Kuchingu. Rastliny vyrastajú z trsov rašelinníka, často sa rozmnožujú vegetatívne pomocou plazivých podzemných odnoží. Pasce sú malé a krehké, obyčajne nie väčšie ako 15 cm, svetlo zelenej až tmavo purpurovej farby. Výraznou črtou spodných pascí sú štetiny na vrchnej strane viečka, i keď rovnaké štetiny má aj jeho blízky príbuzný Nepenthes muluensis. Rozšírený je na Borneu a Sulawesi. 

Nepenthes murudensis je známy iba z lokalít na Gunung Murud, najvyššom vrchu Sarawaku, odtiaľ pochádza aj jeho názov. Rastie jednak v lesoch a jednak v kríkovitej vegetácii v nadmorskej výške okolo 2200 – 2400 m. n. m.. Veľké cylindrické vrchné pasce môžu dosiahnuť dĺžku až 27 cm a ich farba varíruje od zelenej až po purpurovú. Spodné pasce sú oveľa menšie, ich spodná časť má hruškovitý a vrchná cylindrický tvar. Niektorí vedci zdôrazňujú, že tento druh je vlastne na polceste medzi Nepenthes reinwardtiana a Nepenthes tentaculata a je možné, že vznikol ako ich hybrid.  

Nepenthes hurrelliana bol prvý krát popísaný v roku 2003. Nájsť ho je možné v severnom Sarawaku, v Bruneji a v priľahlých oblastiach severozápadného Sabahu. Rastie hlavne epifyticky v nadmorskej výške nad 1 300 m. n. m.. Väčšie spodné pasce, ktoré môžu niekedy dorásť aj do dĺžky 30 cm, sú bohato sfarbené s tmavo purpurovými fľakmi a majú veľkolepé pásikavé obústie, ktoré je predĺžené do akéhosi vertikálneho výbežku na zadnej strane pasce. Vrchné pasce majú podobnú štruktúru ako spodné, sú však menšie, majú viac lievikovitý tvar a majú užšie obústie. Nepenthes hurrelliana je tiež jedným z najchlpatejších zástupcov tohto rodu, keďže takmer celý povrch tejto rastliny pokrývajú krátke hnedasté chĺpky.

     Aj keď tento druh bol popísaný iba nedávno, botanici o ňom vedeli už skôr. Najskôr sa nevedelo jasne určiť, či táto rastlina nie je prirodzeným hybridom Nepenthes fusca a Nepenthes veitchii, oba z nich sú totiž taktiež epifytmi a rastú v oblastiach, kde rastie aj Nepenthes hurrelliana. Nakoniec vedci zistili, že táto rastlina sa vyskytuje vo viacerých samostatných populáciách, ktoré sú nezávislé na vyššie uvedených druhoch.

     Nepenthes hurrelliana je vzhľadovo veľmi podobný s Nepenthes  vietchii, rozlíšiť tieto dva druhy je možné podľa predĺženého chlpatého prívesku na spodnej strane viečka Nepenthes hurrelliana, jeho pasce sú tiež užšie a majú odlišný tvar.

     Vrchné pasce Nepenthes hurrelliana a Nepenthes fusca sú vzhľadovo veľmi podobné, ostatné časti týchto rastlín sú však dosť rozdielne, čo umožňuje tieto dva druhy pomerne ľahko rozlíšiť. 

Horský dažďový prales v plnej kráse...

Turistický chodník na Gunung Murud. Postavili ho obyvatelia miestnych hôr, nakoľko na upätí vrchu sa nachádza veľmi navštevované kresťanské pútnické miesto. Chodník je v dosť dezolátnom stave, treba dávať veľký pozor kam stúpite, lebo hrozí prepadnutie – a to bol postavený iba pred 10 rokmi...

Cesta späť...

Celú cestu nám robili spoločnosť pijavice... 10 krokov a otriasť ich z topánok a nohavíc... a tak stále dookola... Nie každý však bol úspešný...

Popoludňajšia siesta na Lepo Bunga... Lizard na tej hlave ešte stále je a momentálne si dáva popoludňajšieho „šlofika“...

Posledné ráno v Pulong Tau...

Účastníci zájazdu na Lepo Bunga - samozrejme aj s "lizardom"

Naši nosiči boli obyvatelia „blízkej“ dediny, ktorí teraz mali pred sebou celodennú túru domov. Ksichty ako z tretej nápravnej skupiny, ale inak v pohode...

Keby niečo....

Nepenthes stenophylla je bežnou a nápadnou zložkou lesov kerangas v celom severnom Sarawaku v nadmorskej výške viac ako 1000 m. n. m.. Je hojný hlavne na piesočnatých územiach, kde je vegetačný kryt veľmi riedky, zložený iba z nízkych stromov. Niekedy je však možné rastliny tohto druhu nájsť aj v lesoch. Dlhé výhony Nepenthes stenophylla sa často šplhajú až do korún nízkych stromov, kde kvitnú a vytvárajú veľké množstvá pascí. Pasce majú purpurové škvrny a dorastajú do dĺžky aj viac ako 30 cm. Od iných vzhľadovo podobných druhov tento druh možno rozlíšiť podľa okrúhleho viečka, ktoré má na spodnej strane ostrý výbežok. Mladé rastliny a pasce bývajú husto pokryté dlhými hnedastými chlpmi, tieto sa však s rastom rastliny postupne takmer úplne strácajú. Tento druh je možné nájsť iba na Borneu. 

Spiatočná cesta tiež nebola sranda, keďže počas dvoch dní, ktoré sme tu strávili pršalo takmer nonstop. Na tomto mieste sa na cestu zosunul svah aj so stromami a trvalo asi hodinu, kým sme ju vlastnoručne sprejazdnili. Naši šoféri, ktorí sa tu pohybujú takmer denne nenosia samozrejme so sebou žiadne iné pracovné nástroje ako mačetu, ale zišli by sa veru aj píly a lopata... Ale aj tak sme si poradili...

Most tesne pred kolapsom... A zrejme sme po takýchto torzách prechádzali viac krát... Radšej nevedieť...

Naša večera... Šéf našich šoférov šiel skoro celú cestu smerom dolu tak, že mu z bočného okienka trčala puška a mali sme aj možnosť zistiť prečo... Miestni obyvatelia majú špeciálne povolenie a môžu pre vlastnú potrebu loviť v tunajších horách zver... A večer bola grilovačka...

A kam s úlovkom, keď na korbe sú batohy? Tak ho priviazali na naše auto. Posledných 50 km sme strávili tak, že nám nad kapotou trčali prasacie nožičky... A náš šofér bol najväčší šéf... Bez ohľadu nato, že on to prasa ani nezastrelil...

Svahy pri ceste z Lepo Bunga... Neustála možnosť, že na vás skĺzne niekoľko ton zeme...

Elaphe taeniura – tento krásavec sa vyhrieval na kameni hneď vedľa cesty.

Obrovské nákladné autá prevážajúce drevo sme v spodnej časti pohoria stretávali čoraz častejšie.

Silueta vrchu Batu Lawi – absolútna divočina, na úplný vrchol sa dostanú iba ľudia s horolezeckým výstrojom a skúsenosťami.

Tak predsa spadnutý most. Na každej strane čakalo niekoľko desiatok áut, kým cestu znovu sprejazdnia. Keby sme boli na Slovensku, tak všetci nadávajú, že to ide pomaly a že prečo ten most padol a tak podobne. Tu všetci disciplinovane čakali, usmievali sa na seba, olovrantovali, pofajčievali... A naozaj to trvalo iba hodinu a pol a mohli sme sa pohnúť.

Konečne sme späť v Merarap Hot Spring. Večer sme strávili kúpaním v termálnych bazénoch... naozaj zaslúžený oddych.

A vysušiť bolo treba naozaj všetko...